Obsah

Paberky z ľudovej kultúry

 

Priaznivé klimatické podmienky priali rozvoju poľnohospodárstva, ktoré spolu s chovom dobytka bolo už odpradávna hlavným zamestnaním obyvateľov obce. Hlavný spôsob obživy okrem iného výrazne ovplyvnil aj materiálnu a duchovnú kultúru a folklórne prejavy obyvateľov tejto obce. V Dvoranoch nad Nitrou sa hovorí topoľčianskym nárečím.

 

Ľudové staviteľstvo a bývanie

Charakterom výstavby sa obec zaraďuje k typu dedín s ulicovou zástavbou. Základným stavebným materiálom bola hlina. Domy boli situované dvojosovým priečelím na ulicu s trojpriestorovou dispozíciou, v radení izba, pitvor, komora. Ešte začiatkom 20. storočia nebola žiadnou zriedkavosťou skutočnosť, že v jednom dome spolu bývala viacgeneračná rodina. Problém bývania mnohopočetnej rodiny sa postupne riešil zmenou funkcií jednotlivých priestorov domu, napr. z pitvora na kuchyňu.

Interiérové vybavenie roľníckeho domu bolo pomerne jednoduché. K základnému vybaveniu izby patril stôl s rohovými lavicami, postele, truhly na šaty, závesné police. Starobylým kusom nábytku niekdajšej roľníckej domácnosti bola drevená truhla na odkladanie šiat a textilu, ktorá zvyčajne tvorila súčasť výbavy nevesty.

Obytné domy i hospodárske budovy sa stavali zo surových tehál, ktoré si vyrábal každý stavebník sám, prípadne si ich zhotovenie objednal u súlovských Cigánov. Potrebné množstvo stavebného materiálu – hliny – si stavebník nakopal priamo na svojom pozemku, prípadne ju doplnil z hliňíka nachádzajúceho sa pri cintoríne. Domy neboli podpivničené, mali plytké základy. Približne v 30-tych rokoch 20. storočia sa do ľudového staviteľstva dostáva pálená tehla dovážaná z tehelní v Preseľanoch alebo Topoľčanoch. Pôvodnú podlahu obytného domu tvorila udupaná zem, vyšší stupeň predstavovali dlážky zhotovené z drevených dosák. Domy boli väčšinou líčené bielym vápnom. Z typologického hľadiska na starých dvoranských domoch prevažovali valbové strechy. Ako hlavná krytina sa používala slama, zriedkavejšie šindeľ. Prevládali domy s vysunutým podstreším širokým približne 1m na dvorovej časti a podopierali ho drevené alebo murované stĺpy. Krytý priestor pozdĺž domu bol oproti dvoru trošku vyvýšený a nazýval sa nálepok. Obmurovaním tohto priestoru sa vytvorila uzavretá chodba – gánok. Medzi oknami na priečelí domu vo výklenkoch boli umiestnené malé sošky svätcov.

Súčasťou sedliackeho obydlia boli hospodárske stavby, akou bola stodola „pajta“, do ktorej sa dalo vojsť aj s povozom, maštale pre dobytok, kuríny, chlievy, holubník, malé drevené šopy na úschovu drobného poľnohospodárskeho náradia a v zadnej časti dvora bolo umiestnené nevyhnutné hnojisko. Zásobovanie obyvateľov vodou zabezpečovali obecné studne slúžiace pre celú dedinu. Studne vo dvoroch sa stavali až po druhej svetovej vojne.

 

Ľudová strava

Strava bola z väčšej časti rastlinného pôvodu - obilninová, strukovinová a zeleninová. Podstatne v menšej miere sa konzumovali jedlá mäsitého charakteru. V technológii prípravy stravy prevládalo najmä varenie, menej pečenie. Významnú skupinu potravinových produktov tvorili obilniny, z nich najmä pšenica, jačmeň, raž, menej ovos. Ku každodenným jedlám patril chlieb, piekol sa z hladkej chlebovej múky, v núdzi aj z jačmennej múky. Na sviatočné chvíle sa piekli kysnuté koláče. K prastarým obilninovým pokrmom patrili kaše. Často sa jedla múčna kaša alebo krúpová kaša pripravená z jačmenných krúpov z mlyna. V ľudovom stravovaní boli veľmi obľúbené cestoviny ( halušky, pupáčky, perky atď.)

Jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľov boli zemiaky. Uskladňovali sa v komore vo vreci, vo väčšom množstve prezimovali v „hroblách“, zakryté slamou a zemou. Dvoranské gazdinky v minulosti pestovali všetky bežné druhy zeleniny - mrkvu, petržlen, kôpor, cibuľu, cesnak, kapustu, kel, tekvicu. Najväčšie využitie mala hlávková kapusta. Každá rodina si na zimu zabezpečila dostatok kyslej kapusty, ktorú získala kvasením nastrúhanej hlávkovej kapusty vo veľkých drevených sudoch. Obyvatelia vo veľkom chovali sliepky, husi a kačice, ktoré gazdinky najviac pripravovali na hody. Značná časť produkcie hydiny, a tiež vajíčka, však bola určená na predaj na jarmokoch v Topoľčanoch, prípadne ich ženy donášali priamo do mestských, a to najmä židovských domácností. Základ mäsitých pokrmov v minulosti tvorilo bravčové mäso z domácich zakáľačiek. Mäso sa pôvodne údilo v otvorených komínoch, neskôr v malých drevených udiarňach samostatne stojacich na dvoroch.

Dôležitou súčasťou stravy bolo aj ovocie. K známym druhom ovocných stromov patrili rôzne odrody sliviek a hrušiek, jablone, orechy, čerešne. Na uhasenie smädu v minulosti poslúžila predovšetkým čistá voda a mlieko. Pili sa aj čaje zo sušených bylín. Podomácky sa pripravovala žitná káva, do ktorej sa pridávala kupovaná Cigória alebo Melta. Alkoholické nápoje boli pripravované väčšinou doma z rôznych plodov (napr. slivovica).

 

Ľudový odev a textil

 

Základným materiálom na zhotovenie tradičného odevu, bytového a hospodárskeho textilu bolo najmä podomácky zhotovené konopné plátno. Základné časti mužského odevu tvorili košeľa a nohavice „ gate“. Vo sviatočné dni zrebnú košeľu nahradila košeľa z jemnejšieho ľanového plátna. Ku košeli sa nosili tmavé súkenné nohavice „rajtki" a vesta. K zimnému oblečeniu mužov patril krátky kabátik, klobúk alebo baranica. Bohatší gazdovia nosili aj kožúšky bez rukávov alebo celé kožuchy. Základný druh obutia tvorili čierne kožené čižmy, na robotné dni dreváky, neskôr baganče. Do oblečenia mužov už pred prvou svetovou vojnou prenikli konfekčne vyrábané druhy oblečenia - tmavšie obleky s vestou, biele košele.

Ženský odev tvorili rukávce, spodná a vrchná sukňa, lajblík a zástera. Súčasť oblečenia žien tvorila tmavá zástera buď bez výšivky alebo s výšivkou a tmavá kuchinka. V zime si žena uvedené oblečenie doplnila tmavou kacabajkou s teplou podšívkou a veľkou tmavou vlnenou šatkou so strapcami. Znakom vydatej ženy bol čepiec, na ktorý si zakladala ručník. Slobodné dievky mali vlasy nahladko sčesané do jedného vrkoča, na konci s uviazanou farebnou stužkou. Pre ženský odev nosený v Dvoranoch tradičnú súčasť predstavovali gonfle - tkané dlhé šnúry na koncoch rozstrapkané. Tkali sa z vlny a ľanovej priadze. Nosili sa opásané okolo pása, vzadu na sukni boli rozložené. Zaujímavosťou je, že uvedené gonfle vedeli robiť ženy len v niektorých dedinách, medzi ktoré v minulosti patrili aj Dvorany nad Nitrou. Ženskú obuv tvorili čierne kožené čižmy s podpätkom. Novonarodené dieťa obliekali do košieľky, zabalili do páperovej perinky a obkrútili povijakom. Deti v lete chodili bosé, na zimu im šili papučky z handier, neskôr začali nosiť kožené topánky.

 

Ľudové výročné a rodinné zvyky

Ľudové výročné zvyky sa tradične používali na spoločenské stretávanie pri kalendárnych výročiach. Na ochranu proti negatívnemu pôsobeniu nečistých síl sa vykonávali rôzne praktiky, ktorých úlohou bola ochrana všetkého živého v dome a hospodárstve. Adventné obdobie sa spájalo s prípravou oblátok, čo už bolo predzvesťou príchodu Vianoc. Pôvodne oblátky piekol riaditeľ školy v Ludaniciach za pomoci farskej kuchárky. Suroviny na oblátky - múku, vajíčka, mlieko – rechtorovi nosili priamo ľudia, alebo ich chodili vyberať starší chlapci, miništranti. V minulosti Vianoce boli považované za veľké sviatky a tomuto sviatočnému duchu bola prispôsobená výzdoba izby i oblečenie samotných ľudí. Veľký dôraz sa kládol na úpravu stola. Zakrývali ho sviatočným tkaným obrusom, pod ktorý podľa tradície dali pár stebiel slamy, rybiu šupinu a kovovú mincu.

V niektorých rodinách položili otep slamy aj pod stôl na pamiatku narodenia Jezuliatka v Betleheme. Gazda omotal okolo stola kovovú reťaz a spojil ohnivká, aby aj rodina držala pokope. Na vianočnom stole nechýbalo zrno zo všetkých pestovaných druhov obilnín a strukovín, aby sa zo všetkého v budúcom roku urodilo dostatok. Podľa tradície na stole bol položený jeden tanier navyše pre prípadného pocestného. S vianočným časom sa nerozlučne spájali pochôdzky malých koledníkov, ktorí prichádzali najmä z okolitých dedín. Koledníkom sa v každom dome za koledu poďakovali drobným podarúnkom. Veselšia nálada v dedine panovala na deň sv. Štefana. Tradičným zvykom na Štefana bolo poriadať tanečnú zábavu. Na deň Troch kráľov chodil farár s miništrantmi na kňazskú koledu. Koledovať Tri krále chodili aj chlapci poobliekaní v dlhých bielych košeliach, s papierovými korunami na hlavách. Jeden niesol na palici pripevnenú hviezdu.

Fašiangami sa nazýva obdobie od Troch kráľov po Popolcovú stredu. Oddávna je spájané s poriadaním tanečných zábav, sprievodov masiek, svadieb, zabíjačiek, teda aktivít, pri ktorých nechýba zábava a veselosť, a tiež dobré jedlo. Na fašiangy chodili po dedine skupinky rôzne zamaskovaných postáv, ktoré za sprievodu harmoniky spievali a tancovali. Domáci ich štedro pohostili pálenkou, koláčmi, na drevený ražeň im napichli slaninu. Fašiangovať s ražňami chodili aj chlapci z chudobných rodín.

Značné množstvo zvykov kedysi súviselo s predveľkonočným a veľkonočným obdobím. S jarným obdobím sa aj v Dvoranoch spája starodávny zvyk vynášania Moreny, polievačka, stavanie mája. Koniec namáhavých žatevných prác na veľkostatku ukončila dožinková slávnosť. V minulosti k veľkým sviatkom v dedinskom prostredí patrili hody, odbavované na deň patróna kostola alebo deň vysviacky kostola. Dvorany majú svoju hodovú slávnosť na sv. Vendelína.

Tradičné zvyky a obyčaje boli zaužívané aj pri rodinných slávnostiach, ako je narodenie dieťaťa a jeho krstu, pohrebných obradoch, svadbách, ktoré boli významné spoločenské udalosti v rodine i v celej dedine. Bohatú studnicu rozmanitých zvykov predstavovala svadba, ktorá v sebe spájala prvky materiálnej a duchovnej kultúry, hudobný, slovesný i tanečný folklór. Svadby sa väčšinou konávali na jeseň, na hody, v zimnom čase, cez fašiangy. Výbava nevesty do jej budúceho príbytku sa prevážala deň pred svadbou. Tradičnú súčasť výbavy nevesty tvorili štyri páperové vankúše, dve páperové periny, šesť plachiet, uteráky a osobné oblečenie uložené v truhlici. Na niekdajšej svadbe sa podávala mäsová polievka zo sliepok alebo kohútov, varené hydinové mäso s chrenom a chlebom, u bohatších husacina a kačacina, pečené bravčové, kapusta. Samozrejme, nechýbali koláče všetkého druhu. Večer sa chodilo tancovať do sály v krčme. Na tancovačke v krčme sa mohli zúčastniť aj ľudia z dediny. Súčasťou tradičnej svadby bolo aj kupovanie nevesty. Kto zo svadobčanov hodil širokej peniaze do zástere, ten mohol s nevestou tancovať. Týmto spôsobom mladý pár získal peniaze na začatie spoločného života.

 

Tradičné zamestnanie obyvateľstva

Tradičným zamestnaním obyvateľov Dvorian nad Nitrou bolo aj vďaka vhodným klimatickým podmienkam poľnohospodárstvo. Boli to väčšinou malí a strední roľníci, ktorí na svojich poliach najčastejšie pestovali obilniny (pšenicu, jačmeň, raž), ktoré uskladňovali v sýpkach. Okrem obilnín dorábali aj okopaniny (zemiaky, cukrovú aj kŕmnu repu), strukoviny (fazuľu, hrach, šošovicu), kukuricu, mak, konope, ľan a i. Najviac rozšíreným bolo pestovanie kapusty. Zeleninu si každá gazdiná vypestovala doma v tzv. zeleninovej záhradke.

Dobytok sa pásol na spoločných pastvinách. Zväčša sa chovali voly, kone, ale aj kravy, ovce, kozy a ošípané. Z hospodárskeho náradia prevažovali pluhy, brány a valce.

Na gazdovstve pracovala celá rodina, bohatší si najímali pomocníkov – paholkov. Gazdovia chodili svoje prebytky z úrody (najmä obilniny) predávať na jarmok do Topoľčian.

V minulosti boli Dvorany nad Nitrou vinohradníckou lokalitou a v úrode vína patrili k popredným obciam v Nitrianskej stolici. Získali menšie regálne právo, ktorým bolo čapovať víno. Po zavedení tereziánskeho urbára o toto právo prišli. Dvorianske vinohrady sa kvalitou radili do prvej bonitnej triedy a všetky boli obrábané ručne.

 

Bíreši a sezónni poľnohospodárski robotníci

Najväčšia rozloha ornej pôdy v obci patrila majiteľom veľkostatku s kaštieľom, z nich si najviac obyvatelia Dvorian s úctou spomínajú na grófa Gabriela Beréniho, ktorý dal postaviť aj miestnu kaplnku. Na veľkostatku našli prácu a strechu nad hlavou nemajetní bezzemkovia, prezývaní bíreši. Bíreši patrili k najnižším sociálnym vrstvám vtedajšej dedinskej spoločnosti. Miestna societa ich považovala za menejcenných, nakoľko nevlastnili žiadny majetok, okrem svojich osobných vecí. Ubytovaní boli v bírešskom dome, kde žilo viacero rodín. Vo Dvoranoch týmto bytom hovorili „džgurne“. Dve rodiny užívali jednu spoločnú kuchyňu. Pec na pečenie chleba slúžila pre všetkých. Tri až štyri rodiny sa dohodli a piekli spolu, asi dvakrát do týždňa. Bíreši vo Dvoranoch nad Nitrou boli do zamestnania prijímaní na základe ústnej alebo písomnej dohody. Za svoju prácu dostávali mzdu a naturálie (obilie - žito, jačmeň, raž, drevo a i.), dostávali aj mlieko. Statkár im dal do užívania menšiu výmeru pôdy, kde si sadili kukuricu, repu a iné plodiny. Dve rodiny mali k dispozícii aj spoločnú „zeleninovú záhradku“, pestovali najmä strukoviny (fazuľu, hrach), cibuľu a mrkvu.

V období po druhej svetovej vojne ,v roku 1947, bol dvoriansky veľkostatok rozdelený medzi jednotlivých bírešov. Noví vlastníci začali svoje staré bývanie rozoberať a tehly použili na stavbu nových rodinných domov.

Panstvo okrem nich zamestnávalo aj sezónnych robotníkov. Sezonári prichádzali do obce väčšinou z cudziny, alebo zo vzdialenejších obcí. Boli to najmä poľské a moravské dievčatá.

 

Domácka výroba a remeslá

Domácku výrobu možno charakterizovať ako ručné zhotovovanie úžitkových predmetov prevažne z miestnych surovín pre potrebu vlastnej rodiny i pre blízke okolie (SLOVENSKO 3 – Ľud 2. časť 1975 : 801). Domácka výroba v sebe zahŕňala rôzne spôsoby výroby spracúvania hliny, kovu, kože, kožušín, dreva, kostí, rohoviny i textilných vlákien, atď. V rámci domáckej výroby si ľudia zhotovovali výrobky predovšetkým pre vlastnú spotrebu.Domáckej výrobe sa v obci venovali prevažne ženy, ktoré zhotovovali jednotlivé časti odevu, vyrábali plátno, paličkovali čipky, vedeli pekne vyšívať. Z vlny a ľanovej priadze tkali „gonfle“ ako tradičnú súčasť ženského odevu. Boli to dlhé šnúry ukončené „brmbolcom“, ktoré nosili uviazané okolo pása. Niektoré šikovné ženy vyšívali odevy, najmä domáce textílie aj pre židovky. Muži v rámci domáckej výroby spracúvali drevo, kože, z hliny vyrábali „nepálené tehly“, ktoré použili na stavbu domov alebo hospodárskych budov.

Ďalšou zamestnaneckou zložkou v obci boli remeselníci. Remeselníkov bolo v obci pomerne málo. Krajinské a dikálne súpisy z rokov 1720 spomínajú ako najbohatšieho gazdu a zároveň remeselníka – kováča Štefana Pauloviča. Podľa dikálneho súpisu Nitrianskej stolice z roku 1753 bola v obci kováčska vyhňa roľníka a kováča Ondreja Ferdinanda. Kováčskemu remeslu sa venoval aj želiar Vavrinec Sarmon. V roku 1828 pôsobili v obci dvaja remeselníci, panský kováč Jozef Müller a kolár Vojtech (Adalbert) Vondra. Podľa sčítania obyvateľov z 31. decembra 1869 žil v dome s kováčskou dielňou (č. 27) kováčsky majster Štefan Krošlák z Nitrianskej Stredy, ďalší kováč v dome č. 11 Štefan Štefanský pochádzal z Vrícka v Turčianskej župe. V dome č. 31 býval kolársky majster Jozef Krošlák z Nitrianskej Stredy. Z Lhotky v Čechách pochádzal murár Jozef Rozlínek, ktorý býval so svojou manželkou z Kovariec v dome č. 18 (GREŽĎOVÁ 2009 :12). V období po 2. svetovej vojne bol posledným kováčom v dedine Koloman Porubský a kolárom pán Rozkošný.